Až príliš nereálny sen 4.

 Som na tom závislá :D 

Vážne ma baví tento Frerard ^^ ... Neviem koľko bude mať dielov, uvidím ešte. Ale asi viac ako desať. O to sa postarám :D

Tento diel bude asi iba o tom, ako si Frank a Gerard písali. Nakoniec sa niečo stane, to sa dočítate sami asi už ;))

your Punk Unicorn

Frank

Dnes, čiže v sobotu som sa zobudil až okolo jednej. Milujem ten pocit že nikto ma nezháňa, nikto sa netrápy kvôli mne. Ale to je asi za celý môj život takto. 

Rozospatý, a unavený, neschopný žiadneho pohybu som kukal našedo namaľovaný strop mojej izby.

Zase som celú noc myslel na Zoey. Preto som sa zobudil tak neskoro, lebo som zaspal asi až okolo tretej. Keď človek spomína, nedá sa len tak ľahko zaspať.

Viem, možno na ňu myslím moc. Ale kto by nemyslel na človeka, ktorého ste milovali, a bol ešte váš najlepší priateľ? Moje tajomstvá vedela len ona. A teraz sú zakopané v zemi na novom cintoríne so Zoey.

Každú nedeľu za ňou chodím, a dám jej tam jedno steblo levandule na jej pomník. Milovala ich. Voňa levandúľ mi pripomínalo ju. Voniala ako levanduľa. Málo vyrazná vôňa, ale za to krásna.

* * *

Keď som sa nejakým zázrakom dostal z postele, musel som si ísť urobiť ďalšiu dávku kávy. Jediný spôsob ako vydržím byť hore.

Aj keď mávam problémy s udržaním viečok, nevedel by som si predstaviť ako by som chodil do školy bez rannej dávky mojej kávy. To by som sa tam možno ani nedostal.

Mama bola zase, ako inak, v práci. Teraz príde až ráno, majú tam nejakú veľkú akciu. Teda, tak mi to povedala. 

Neviem čo robí, a ani to nechcem vedieť.

Chcela odo mňa aby som si niečo uvaril na obed, vraj nestihla navariť. Super.  V chladničke sú nejaké vajcia, a v šajzi sú cestoviny. Okay, urobím si cestoviny s.. tým vajcom. Nie je to zlé, a ani ťažko sa to nepripravuje.

Keď som už cestoviny dal do vriacej vody, niekto zaklopal. Ja som bol len v trenkách, čo mávam na spanie, tak som si išiel pre nejaké triko do izby. 

Išiel som sa teda kto to otravuje. Bol som asi hlúpy že som sa nepozrel do kukátka. Prečo? Lebo tu zase boli tie baby zo školy!! Bolo ich tam asi šesť. Vážne. Neviem čo chceli, ani nestihli nič povedať, lebo som im zatvoril dvere pred nosom. Pre istotu som ešte aj zamkol. Bože to už ani nemôžem vychádzať von z bytu?! Vážne je to choré.

Ony sú choré.

Klopali, zvonili asi ešte pol hodinu. Bol som z toho nervózny. Aj som uvažoval či tam za nimi nepôjdem, ale to by som musel byť asi dosť drbnutý.

Keď som si bol istý že tam nie su, pozrel som sa s kukátka. Boha ony tam ešte sú! Len sedia, čakajú a rozprávajú sa. Je to choré. Vážne.

Zatiaľ čo sa mi varili cestoviny som si šiel zapnúť počítač. Dokonca som si stihol aj upratať posteľ. Som čarovný. 

Išiel som potom ešte aj do obývačky, tam som si pustil na veži moju obľúbenú hudbu. Dal som to nahlas, aby som nemyslel na tie baby pred dverami.

Chcel by som mať také problémy ako tie baby. To by bol život. Mám len 16, a už poznám smrť, sklamanie. Keď Zoey odišla, začal som byť nepovšimnutý. Išli sme aj na tú istú školu, vo vedomí, že spolu odmaturujeme a založíme si kapelu. Vedela úžasne hrať na bicie a vynikajúco spievať. Chýbala by nám ešte jedna gitara, to by sme si dali nejaký inzerát do novín, že hľadáme nejakého skúseného mladého gitaristu do rockovej, začínajúcej kapely. Mali by sme skvelí život, ja by som chodil so Zoey, chodili by sme hrávať do klubov pre začínajúce skupiny. Všetko by bolo fajn. Ale jedna vec sa zmenila. Totižto Zoey to nie je. Teraz mi začína prenikať do života Gerard. Ani neviem kde býva, koľko má rokov. Viem len, že je to úžasný človek, podobný mne (haha), dá sa s ním baviť o všetkom.

Okolo druhej som bol už najedený, prezlečený a zbavený tých otráv spred dverí. Jupí. 

Gerard ešte nebol na Facebooku, tak som počúval a robil si úlohy na pondelok. Chcem mať pokoj na zajtra. Vtedy sa budem možno keď tak učiť sa na pondelok. Ale to nemáme nejaké hrozné predmety, našťastie.

Od počítača som počul, ten otravný zvuk, ktorý zaačí že mi prišla správa. Teraz mi to neprišlo ako niečo otravné, vedel som že to bude Gerard. Rýchlo som mu odpísal. Bavili sme sa ako vždy, ja som mal pritasaný úsmev na perách.

Vedel som, že mu musím povedať o Zoey. Tak som to skúsil.

Ja: Hey Gee, niečo ti musím asi napísať. . .

Gee: Čo sa deje Frank?

Ja: Nevedel som či ti to môžem napísať,

    nebol som si istý.. toto som ešte nikomu nepovedal, ty budeš prvý

Gee: No už sa vykoktaj! :)

Ja: Vieš, mal som jednu kamarátku.. Poznali sme sa už malého urevaného decka.. Do 14tich tu bola so mnou.. Medzi tým si našla jednu zlú partiu chalanov, tí ju dal na.. heroín. Nikto nevedel čo sa s ňou deje, vedel som to iba ja.. Celú tú dobu som držal hubu a nikomu nič nepovedal.. A.. postupom času.. som sa do nej buchol.. nevedel som, ako to ona bere, ale na 150% viem, že ma mala rada.. A.. raz.. si pichla zlatú. Ako inak, zabilo ju to. 

Gee: Ježišikriste.. Frankie.. mrzí ma to :(

Ja: Nemusí ťa to mrzieť.. Zoeyna smrť mi zmenila život od základov.. Žijem len vďaka knihám a hudby, to je všetko čo mám..

Gee: uh... vieš čo.. Nepôjdeš volať? :) pokúsim sa ti zdvihnúť náladu :) :(

Ja: uh, tak dobre teda... a dík 

Uh, dobreže to zobral.. Tak ako to zobral. A teraz, mám ísť akože s ním volať?!

Už sme si vymenili svoje nicky na skype.u  . Keď mi naskočila tá tabuľka cez stred obrazovky, čo ukazuje že mi volá, začal som byť nervózny, ani neviem z čoho.

Bál som sa, že to bude iné keď sa budeme počuť. Je to iné. Keď si píšete s nejakým človekom, ako keby ste sa mali rozprávať.

Po veľkom rozmýšlaní, či radšej neújsť, som prijal hovor. Chvíľku bolo ticho, šumelo to na druhej strane.

"Ahoj.." povedal som do mikráku, ktorý som mal na hlave. Pripadal som si ako nejaký chalan, čo nahráva svoj spev. Som divný.

"Čauko" povedal Gerard na druhej strane. Musel som sa usmiať sám pre seba. Má pekný hlas. Ani sa celkom nehodí k nemu, ale to si musí myslieť to isté o mňe. Som malý, a mám hrubší hlas, až to nie je pekné. A dosť chrapľavý.

 "Tak, konečne ťa počujem!" začal sa chechtať Gerard. Musel som sa začať smiať, lebo to bolo tak povedané, ako keby sme sa nepočuli hádam 500 rokov.

"Noo." zahlásil som. Je to rozhodne inšie ako písanie si.

"Ani by ma nenapadlo že by sme si volali." zahlásil som. Bolo chvíľku ticho. 

"Ani teba? Mňa to len tak napadlo, si totiž celkom fajn človek.." začal som sa uškŕňať a vydávať pri tom divné zvuky, "Nemyslím to tak ako si to ty myslíš!" začal sa aj on smiať. Má celkom zlatý smiech. Taký decký. 

Ale zase nemôžem povedať že aj ja taký nemám. Ja ho mám velice decký. 

"Tak, a o čom dáme reč, keď už voláme ?" povedal som, obmotával som si káblik zo slúchatiek okolo prstu. Bol som nervózny. No veď kto by nebol pri prvom volaní s cudzím a zároveň blízkym človekom.

"Vravel si že vieš hrať na gitare, tak mi ploším niečo zabrnkaj." povedal Gerard po chvíľke ticha. Vyvalil som na obrazovku oči. Ou. 

"Nee." začal som protirečiť.

"A prečo nie?" spýtal sa Gee.

"Proste nechcem." zakončil som to. Gerard sa ale nedal, a presvedčil ma nakoniec. 

"Okay, ale mám vlastný výber, je ti to jasné?" povedal som len tak.

"Mne je to jedno čo zahráš, len aby si to zahral." uchechtol som sa s ním.

"Tak chvíľku počkaj.. Idem pre tú gitaru.. A chceš akustickú alebo elektrinu?" spýtal som sa ako mimochodom.

"Elektrinu! Rozhodne tú!" povedal enericky. Dal som si z uší dole slúchatka a zamieril si to ku skrini, kde bola odložená v bezpečí moja elektrická dáma. Volal som ju Pansy. Dostal som ju od rodičov na 15ste narodeniny, dovtedy som používal učiteľovu gitaru na hodinách, čiže nemal som kde cvičiť. Musel som si všetko zapamätať tam. Ale radšej niečo ako nič.

Chytil som ju jemne za krk, a do druhej ruky som si dal tú hŕstku káblov čo vytŕčala z Pansy. Ďalej som si to namieril k zástrčke, strčil som tam tie a tie kábliky, a oprel som Pansy o stenu. Bežal som povedať Gerardovy, že to dám na repráky, aby som mohol počuť jeho, a aj dobre gitaru. Postavil som sa pri stoličku od počítača, a vyberal, čo zahrám. Mám to. 

Papa Roach- Last Resort.

Musel som si ale ešte najskôr pustiť menší doprovod na youtube. Musel som sa chytať. Aj keď som to vedel, ľahšie sa mi hralo takto.

Keď začal mužský hlas spievať, znervóznel som. Čo ak to pokazím a strápnim sa pred Gerardom?

Neskoro. Začal som hrať dôležitejšiu gitaru. Celkom mi to išlo, musel som povedať. 

Postupne som sa dostával do rytmu, a musel som si začať kyvkať nohou a hlavou. Mal som zamračený ale zamyslený pohľad zachytený na gitare. Nechcel som sa pomýliť predsa. 

Táto pesnička nebola nejaká namáhavá. Hrá sa tam skoro to isté, ale zase aj iné zároveň.

Asi po troch minútach som sa ozval Gerardovy. Ten bol stále ticho, prišlo mi to komické. 

"Žiješ?" spýtal som sa, keď už som sedel na stoličke, a oprel Pansy o stenu.

"Toto. Bolo. Do-ko-na-lé!" Vyhlásil po chvíli. Musel som sa usmiať. Nebývavam moc často pochválený od ostatných, väčšinou mi za to nadávali. Susedia. A ja za to môžem že nemám na hranie miesto, iba tu trčať v paneláku s elektrickou gitarou? No tak sorry. Nech mi nájdu nejaké dobré miesto, kde si môžem hrať, a pôjdem tam. Budú mať pokoj oni, a aj ja. Finíto.

"No tak ďakujem. Si asi prvý človek, ktorý ma za to pochválil, a nie zdrbal. Keď bývaš v paneláku, a hráš na e- gitare, nečakaj že ťa budú za to susedia chváliť že im robíš radosť cez deň hrou na nej." zahlásil som. Gerardovy to prišlo asi dosť vtipné, začal sa nekontrolovateľne smiať. 

"Čo je? Toto nie je smiešne, ale do plaču." povedal som pobavene. 

"Ty by si sa mal počuť keď rozprávaš. To sa nedá nezasmiať!"  stále sa dusil smiechmy.

"Chceš tým povedať, že som trápny?" nadvihol som obočie, aj keď som vedel že ma nevidí. To je len dobre. To by sa ma asi zľakol.

"Nie, ale tá predstava je hrozná! Si viem predstaviť nejakú zdutú starú ženskú, ktorá stojí na prahu vašich dverí a kričí na teba za 'narušenie domovného ticha'." a začal sa ešte viac smiať.

"Ale ja nehrávam večer po desiatej!" rozhodil som rukami.

* * *

"A proste.. Nevedel som čo robiť. Radšej som odtadiaľ zdrhol, to by asi urobil každý na mojom mieste." vyprával mi Gerard príhodu o tom, ako načapal svojich dvoch kamarátov u neho doma v obývačke, ako sa tam olizujú a ležia tam pomali polonahí. Nechcel by som to zažiť. To by bol trapas. A aj to zistenie, že jeho kamoši sú.. gayovia. 

Dalo by sa to inak aj vysvetliť, ako takto. Z tohoto by mal asi každý šok. Vážne, keby som bol na Geeho mieste, radšej by som sa zdekoval a zamieril si do kuchyne pre ďalšiu kávu.

Volal som s ním už asi päť hodín. Medzi rečou som sa dozvedel, že má 18. Aj som si myslel.. Jemu som ešte nevravel koľko mám, ale keď som mu vravel o škole, kde chodím a tak, tak si asi domyslel. Nepýtal sa ma, ani ja jeho, nakoniec to sám povedal.

Ale jedna otázka ma ešte žrala.

"A ozaj, ešte sme sa nedostali k tomuto. Kde bývaš?"

"Ewh, v New Jersey. A ty čo?"

Hrklo to vo mne. NEW JERSEY?! Tam chodím skoro stále. Tá predstava že by som sa s ním mal stretnúť osobne bola skvelá. Bol by som celý bez seba.

"Frankie, počuješ ma?" takto mi nepovedal už dlho nikto.

"Ale hej, počujem, sorry. No, ja bývam blízko New Jersey, Belleville!!" usmial som sa. 

"Čože?! To nemyslíš vážne! To aby sme dohodli stretnutie!" zasmial sa. Ja som bol len ticho, nič som nepovedal.

Premýšlal som. Chcel som sa s ním vlastne aj stretnúť? Čo by spravil keby vedel, ako vyzerám, a kto som? Myslím to tak, že sa mi páčia aj chalani, nielen baby? Ľudia bývavajú všelijaký, nikdy neviete ako môžu na toto zistenie od svojha kamaráta/kamarátky reágovať. Možno zle, možno dobre.

Musel som mu to povedať. Hneď. Teraz.

"Som bisexuál, Gerard." vysypal som zo seba. Na druhej strane som nepočul nič, iba to otravné šušťanie.

"Aj ty?" povedal nakoniec. Akože čo aj ty.. Akože aj on je bi?! 

Dýchaj Frank, dýchaj.

"Ou shit." snažil som sa to zakryť kašlom. Gerardovy to neušlo a začal sa nervózne smiať. 

"Myslel som si že to zoberieš všelijak, ale zistenie že aj ty si bi je vážne šokujúca." dodal som ako mimochodom. 

"To vraví ten pravý. Aj ja som rozmýšlal že ti to poviem, ale nebol som si istý ako to vezmeš." 

"Aj ty?" začali sme sa smiať. 

Bavili sme sa o tomto ešte asi pol hodinu, keď zo mňa zase nevyletela nejaká blbosť. A hádajte aká.

"Nedáme webku? Mohli by sme si zakývať." zasmial som sa.

"Prečo nie." oj Gerard, mal si povedať nie, teraz sa musím začať upravovať! Otočil som sa k zrkadlu, čo vyselo po mojej ľavici na stene. Upravil som si nejako vlasy, rozhodol som sa že si ich rozcuchám na všetky strany. Tak to bolo dobré.

Keď som sa otočil späť k počítaču, tam na mňa pozeral Gerard. Ľakol som sa. Bože, ten vyzerá krajšie ako len na obrázku. Zistenie, že asi naživo zoči voči musí vyzerať ešte krajšie, bolo utrpenie pre mňa. Ja ho chcem mať! Teraz viem že mám u neho šancu!

Pozeral som na neho asi dlhšie, lebo sa ma spýtal: "Frank, si tam?" bol zlatý keď sa mračil.

"Ale hej, sorry." radšej som aj ja zapol tú svoju webku. Mračil som sa na ňu, mám potom taký pocit ako keby ma odtadiaľ niekto sledoval. A veď aj sledoval. GERARD! WEdfrghnhbgvtzguikj nbvcrtzuibju buzioli!!! Také boli moje pocity.

Usmial som sa na webku, čiže akoby na Gerarda. Potom som sa pozrel na Geeho obraz, aj on sa usmieval.

Bol EŠTE VIAC krajší, ako keď sa mračil. Mal jemne zašpicatený nos, úzke pery, a čierne havranie vlasy, ktoré mu padali do tváre. Rozkošne si ich zastrkával za ucho, aby mu menej padali do tváre.

Po chvíľke ticha a porozovania svojho partnera, sa ako prvý ozval Gerard.

"No, Frank, dostal si ma. Asi som sa zabuchol." začal sa jemne červenať a obrátil pohľad inam. ČOŽE?! DO MŇA?! OMG OMG OMG OMG OMG OMG OMG!! Dýchaj Frank, Dýchaj!! 

Musel som sa usmiať. 

"Asi aj ja Gee." vydal som zo seba. Pozrel sa smerom k webke, videl som mu v očiach... rozmazané čmuchance, nemal kvalitnú webku. Ale aj tak cez to som mu videl v očiach nádej.

Oči mal ako Zoey.