Why?

 Táákže, túto rubriku som sem už chcela dať dávnejšie. A je aj tu. Neviem koľko krát sem budem písať, teraz máme menšiu krízu. Nie je totižto času. Ale dúfam že sa to všetko dá zase do normálu a budeme sem pridávať viacej článkov.

Tak, keď sa mi bude niečo chcieť napísať, jasnéže napíšem.

Teraz keď začína už jar, chodíme častejšie von. No kto nie? A tak nemám čas stíhať veci, ktoré by som chcela stihnúť. Napríklad teda písanie. Učenie. Cvičenie, kreslenie. Ale je divné že mám čas na ničnerobenie.

* * *

Tento príbeh bude inší, nebude to až také dlhé, ako tie moje Fan Fictionky..

Teraz mám hroznú náladu, znesie to aj táto jednorázovka.

Bude to z pohľadu Gerarda. 

Ostatné sa dozviete tam už sami.

Your Punk Unicorn

Gerard

 Bola tma, išiel som akurát z baru domov. Vydychoval som mráčiky pary, drkotali mi zuby. Ruky som mal vo vačkoch od kabátu, ale aj tak som ich mal studené. Na tvári mi pohrával aj tak stále víťazoslávny úsmev. Totižto, v bare som stretol jedného chalana. Volá sa Frankie, ale to je hádam tiež jedno. Na prvý pohľad som vedel, že ho musím mať. A aj ho mám, teda z časti. Dal mi svoje telefónne číslo a zajtra sa máme stretnúť zase tam. Už sa na neho teším, aj keď.. Teraz som aj tak trošku pripitý, ale to asi všetci čo boli pri bare.

Práve som zabáčal do jednej bočnej uličky, cez ktorú to mám rýchlejšie domov. Vytiahol som si cigaretu a zapálil si. Bolo mi divne, ale takým tým dobrým spôsobom.

Nevšimol som si, že niekto ide za mnou. Zistil som to až vtedy, keď som začul na kamennej pohlahe kroky. Zadržal som dych a zastavil. Neobzrel som sa, pre istotu. Zvuky krokov ustali.  Teraz som si bol na 100% istý, že ma niekto len predsa sleduje. Odvážil som sa obrátiť. Keď som sa predsa len otočil, stál tam nejaký muž. Nebolo mu vidieť do tváre, bola predsa tma. Chlap sa robil že niekomu ťuká na mobile esemesku, opretý o stenu úzkej uličky.

Hnusné myšlienky som zahodil za hlavu, otočil som sa a šiel zase smerom domov. Dal som si radšej aj slúchatká na uši.

Urobil som zle. Prečo? Ten muž ma ukrel do spánku niečím tupým a ja som spadol na zem v bezvedomí.

* * *

Zobudil som sa na nesmiernu bolesť hlavy, presnejšie, kde ma ten chlap udrel. Cítil som ako mi tam pulzuje krv a vedel som, že tam mám peknú modrinu. Chcel som zistiť či je to tak, ale ruky som mal zaviazané za chrbátom nejakým špagátom. Začal som panikáriť, ruky som sa snažil nejakým spôsobom oslobodiť z tých špagátov. Nešlo to, ba ešte viac som si dodrbal ruky. Na zápästiach som musel mať pekné červené stopy, inak by som si to nevedel predstaviť. V hlave mi stále zneli tie isté otázky- Čo tu robím? Prečo som tu? Chcel ma niekto zabiť?

Vedel som že tá posledná otázka je asi nereálna, ale tak človek nikdy nevie. Predsa som nemal s nikým žiadne komplikácie, potom by som o tom predsa niečo asi vedel. 

Skončil som s presvedčením, že asi je to tak. Niekto ma chce zabiť. Ale kto? Načo mu to je?

Práve vo chvíli, keď som na to myslel, som sa začal obzerať po izbe. Za oknom, ktoré bolo po ľavej strane, som mohol zistiť že je ešte ráno. Nebolo ešte svetlo, v izbe nesvietilo žiadne svetlo. Na druhej strane od okna boli dvevené dvere.

Ja som sedel na stoličke v strede izby. Nevidel som čo bolo za mnou, ale asi nič, tiežtak ako aj v celej izbe. Vyzeralo to tu ako v miestnosti zo starej budovy, bolo tu vlhko a bola mi trochu zima. Aj tak som sa triasol, zimou a aj strachom.

Zaklonil som hlavu dopredu a nechal si vyrovnať si myšlienky s vecou, že zomriem. Nikomu nebudem hádam chýbať.

Ako keby niekto vedel že myslím na smrť,  otvorili sa dvere. Zostal som v tej istej podobe, len som zadržal dych a zavrel oči. Začul som ako niekto zamyká za sebou dvere. Myklo mnou, keď som zistil že tá osoba zostala v izbe. So mnou.

Odvážil som sa otovriť oči a pozrieť sa na toho človeka.

Pane bože..

"Frank?!" vyvalil som na neho oči. 

Jemu na tváry svietil jemný úsmev. Nechápal som to.

"No?" arogantne sa na mňa pozrel. 

"NO?! Čo tu do pekla robím?!" šalel som. Toto som teda vôbec nečakal.

"Hmm, poviem ti to, lebo aj tak sa to nikto nedozvie." povedal rozhodne a prekrížil si ruky na hrudníku.

Zamračil som sa na neho. "Čo tým myslíš?"

Zasmial sa, pokrútil hlavou a prišiel za mnou. Naklonil sa nado mnou, hlavu dal pri moje ucho a zašepkal- "Pretože ťa chcem zabiť." vzdychol mi to toho ucha. Mnou strašne myklo, až som sa prevrátil na stoličke. Pred očami sa mi zatmelo, otupeli mi zmysli. Začul som ako sa Frank smeje. 

Nenávidím ho. 

Prišiel za mnou a dal ma do tej predchádzajúcej polohy. Zatriasol som hlavou na urovnanie tých myšlienok.

"Tak keď sa to nikto už nedozvie, môžem vedieť prečo ma chceš zabiť?" triasol sa mi hlas. Frank si vydýchol a prešiel k oknu. Bol odo mňa chrbtom, ale aj tak som s istotou mohol vedieť že sa usmieva.

"Je to moja práca zabíjať ľudí, Gerard. Vysporiadal som sa s tým, mám za to dosť prachov. Som s tým spokojný." pokrčil ramenami. Ja som na neho len vyjavene zízal.

"A môžem vedieť prečo musím zomrieť aj ja? Urobil som ti niečo?" nechápal som. Frank sa na mňa so smiechom obrátil, potom ale tvár mu skamenela. V očiach mu bolo vidieť šialenstvo, túžbu po zabití, ale aj smútok. Nechápal som tomuto celému.

"Gee, nespomínaš si? Si vážne až taký imbecil?" 

Zamračil som sa a zakrútil hlavou. "Hmm, vedel som že si nebudeš spomínať." pokyvkal si zamyslene hlavou. 

" Gerard, bolo to už dávno. Neviem čo sa s tebou stalo, že si to nepamätáš. Vieš, bol som do teba zamilovaný. Ešte len na strednej. Prvý ročník, prvý deň. Sedeli sme spolu. Boli sme najlepší priatelia. Nechápem, ako si na mňa mohol tak ľahko zabudnúť! Bolí ma to! A bolelo ma ešte viac to, že si sa ma chcel zbaviť. Miloval som ťa, milujem ťa ešte aj teraz," pokračoval vo svojom rozprávaní, ja som sa len babral vo svojej mysli. "a našiel si si priateľku. Je to pekné, ale hlúpe, lebo si mi povedal že si gay. Zranilo ma to. Bol som zaplnený túžbou zabiť ťa. A tak sa to aj stane. Za tvoje zabitie nedostanem peniaze, akurát dobrý pocit že som to celé dokončil. Je neskoro Gerard, musíš sa s tým vysporiadať." pokrčil plecami. 

Až teraz som si matne spomínal na to naše úžasné dectvo. Mali sme ani nie 16, teraz máme pomaly 35. 

"Mrzí ma to Frankie." zničene som povedal a zaklonil hlavu dopredu. Vlasy mi padali do tváre, ale tým som sa nezaoberal. Som motherfucker. Som debil. 

"Toto ti nikdy neodpustím." povedal nasrane Frank. Začul som zvuk cvaknutia, zdvihol som hlavu a pozrel na neho. Oči ma vlhké, ja taktiež. V ruke držal čiernu lesklú zbraň.

"Nerob to. Prosím." prosil som ho. On sa len zamračil a zatiahol sopel. Nos mal červený. "Je neskoro Gerard." prišiel ku mne, naklonil sa nado mnou. Pozeral sa mi do očí. Bol až nebezpečne blízko. Cítil som jeho dych na mojej tvári. Naklonil sa ešte bližšie a pobozkal ma. Zatvoril som oči. Bozkával ma jemne, ten bozk bol plný sklamania, túžby. 

Odtrhol sa odo mňa, pozrel sa na zbraň ktorú mal v ruke, zdvihol ju a namieril na mňa. Zatajil som dych.

Takže takto len skončím?

"Milujem ťa Gerard." zašepkal.

V miestnosti sa ozval výstrel. V mojom tele guľka. Na tvári som mal kamenný výraz, necítil som bolesť. Zmysli mi otupeli, ale cez to všetko som cítil ako do mňa vleteli ešte ďalšie dve guľky. To som bol už skoro mŕtvy keď som začul ďalší výstrel. Otvoril som oči a pozrel sa na Franka. 

Strelil sa. Nie našťastie do hlavy, ale do brucha.

"Odpúšťam ti." naklonil sa nado mnnou, jemne ma pobozkal a padol pred moje kolená. Strelil ma ešte jeden krát, teraz do hlavy.

Bol som mŕtvy.

A Frank tiež.