The only hope for me is Vampire /2./

Okay, tu máte pokráčko detičky moje :D .. ešte ani ja sama netuším o čom bude, totižto ja píšem tým štýlom že čo mi príde na myseľ, to napíšem.. tak sa ani nečudujte čo píšem za debiliny :D 

Gerard

Zobudil som sa. Teda, dúfam že som sa zobudil. Mal som pre istotu ešte stále zatvorené oči, bál som sa ich totižto otvoriť. Zamyslel som sa, že kde som.

Ešte stále so zatvorenými očami som zachytával prostredie. Je tu chladno, ja ležím na nejakej žinenke či čo to je, a cezo mňa je prehodená dosť škriabavá a drsná deka. Cítil som tu ešte vlhkosť vo vzduchu a niečo zatuchnuté. Zarazil som sa. Je tu nejaké mŕtve telo?! Tak som sa teda rozhodol, že tie oči nakoniec aj otvorým. Kristova noha, skoro som si cvrkol do gatí. Ten chalan s jantárovými očami ma celý čas pozoroval. Sedel pri mojej pravej ruke na malej rozkladacej stoličke. Bol som vážne vydesený! On sa na mňa usmial a povedal: "Oh, už si hore, som rád," povedal len tak. Potom mu úsmev ochabol a pozrel sa na mňa vážnymi očami. Bol som vážne mimo, čo tu pre boha robím?! "Eww, chcel by som sa ťa na niečo spýtať." 

Po pravde? Nechápal som čo odo mňa ten malý zasran chce. Ou, zamračil sa. To nie je dobré. Hmm. Neviem prečo, ale bol som si teraz už trochu istejší, tak som si sadol naproti nemu, a oprel sa o chladnú stenu. "Hmm, a na čo také?" hlas sa mi trepotal.

Pozrel sa na mňa. Mal v očiach istričky nejakej nádeje, že si ho hádam aj vypočujem. Viem, bude to znieť trošku divne, ale páčil sa mi. Výzorovo. Fakt, nebol škaredý. Mal žiarivo bielu pokožku a jantárové oči, ktoré mu na tváry svietili ako nejaké dve zapálené sviečky v tmavej miestnosti.

"No vieš, chcel by som ťa o niečo poprosiť. Hej, tak by sa to dalo lepšie povedať, poprosiť." pokyvkal si hlavou. Zamračil som sa naňho. What the fuck?! Poprosiť?! A o čo?! Aby som bol kľudný pre tým ako ma zabije, a nerobil cirkus, či čo?! Ale čo povedal ďalej, to úplne zmenilo môj názor. . .

Pozrel sa na mňa a povedal už s menšou záťažou. Počul som to v jeho hlase: "Chcem ťa poprosiť aby.. Si to nikomu nepovedal.. Nechcem aby si povedal, čo si videl tam, vonku." 

Mno, chlapec mi vyrazil dych. Zamyslel som sa. Radšej budem držať hubu, ako keby ma zabil. Hej hej, to bude asi lepšie.

"Dobre." vypadlo zo mňa. Chalan nadvihol jedno obočie a nahodil úsmev. Uh.

"Vážne? Lebo keby si nesúhlasil, musel by som ti vysať život. Ako tomu dievčaťu vonku.." stratil reč. Asi to nemal hovoriť. Začervenal sa. Bolo to moc dobre na ňom vidieť, na jeho bielej pokožke. 

Začal som sa obzerať po miestnosti. Boli sme v nejakej pivnici. Ja som popravde, teraz už sedel, na malej rokladacej posteli ktorá bola popremáčaná od.. Všetkého možného. Videl som potom veľký stôl v strede miestosti, a nad ním bola holá, obyčajná žiarovka. Potom som zaletel pohľadom ku dverém. Boli z nejakého tmavého dreva, na kľučke od dvier boli zavesené kľúče. A potom som uvidel.. Ďalšie telo. Nehýbalo sa. Dúfal som, že len spí. Bolo to nejaké mladé hnedovlasé dievča. Pre boha, veď to je tá baba z rána! Ale ako to... Je mŕtva?! 

Chalan si asi všimol môj vyplašený pohľad a so smiechom mi povedal: "Neboj sa, je živá. Len sa mení na.." stíchol. Obrátil som sa k nemu. Takže nie je mŕtva. Alebo je? O upíroch sa vraví že sú mŕtvy, že im nebije srdce. Alebo sú to len povery? Je to pravda? Podľa tohto si môžem vysvetliť že je to pravda. "M-mení sa na upíra?" vydal som zo seba.

Chlapec s jantárovými očami sa na mňa opäť usmial. "Bingo!"

"A ty si tiež upír?" spýtal som sa už s trochou istoty v hlase.

"Znovu bingoo!"