The only hope for me is Vampire /1./

Ahojte. Prišla som sem s ďalšou rozpracovanou poviedkou, bude sa robiť tiež aj s tou čo mám rozpracovanú hen pod menom Psycho lóve. Mohli ste si tiež všimnúť že na blogu sú urobené menšie zmeny, presnejšie v tejto rubrike. Teraz sa to bude písať presne ako toto, čiže do rubrík. Hentie, čo som mala napísané hneď pod nadpisom tam zostanú, a tú poviedku Psycho lóve tam aj dopíšem.Hmm, k poviedke. Bude dosť divná. Rada píšem takéto príbehy, čo majú dačo do seba a sú.. mysteriózne? Nereálne? Čítajte, a dozviete sa o čom to vlastne je... Aa ešte dačo. Príbeh bude písaný z pohľadu Gerarda, niekedy sa tu nájde aj pohľad iných postáv. 

Prajem pjekné čítanie c: Your Punk Unicorn

 Zase som to urobil. Hej, zase som sa rezal. Neviem, som na tom závyslí. Berte to tak, že keď vás niečo bolí, psychicky bolí, tak ten rez vás bude bolieť viac a nebudete na to ostatné myslieť. Ja som si na rezanie už aj celkom zvykol, takže beriem to ako úžasný pocit niečoho, čo ani neviem ako nazvať... 

Bol som práve v sprche keď som sa rezal. Keď som vyšiel z tadiaľ, zo skriny nad umývadlom som si vytiahol obväz a omotal si ho okolo dorezanej ruky. Eww, prečo som sa dorezal? Mal som nervy. Na brata. Hádali sme sa keď si akurát ladil basovú gitaru, a jedna struna mu praskla. Super. Takže mu musím ešte kúpiť náhradné struny. Mal si kúpiť do zálohy, tupec malý! Veď ja za to nemôžem! On mal byť opatrný! Ale srať ho. A ešte som sa rezal kvôli.. Kvôli rodičom. Aj oni sa hádali. Skončilo to tak že tatko drbol mame a ona padla a jebla si hlavu o roh stola. Stratila vedomie, z hlavy jej tiekla krv. Potom keď som došiel do kuchyne kde tatko sa skláňal nad omdletou mamou, a v ruke držal mobil, vedel som že to prehnal, a bol som dosť šoknutý a naštvaný. Tatko to zase prehnal s pitím. Totižto tatko je alkoholik, a mama mu dohovárala že musí s tým prestať, navždy skončiť. Ale keď mu to vraví a on je v podnapitom stave, nečudujte sa čo to s ním robí. Je agresívny. A mama to schytala. Bol som vážne na neho naštvatý! Chcel by som vedieť či mu to trklo v hlave, že naozaj to moju matku trápy. Dúfam že trklo. Počkal som teda s tatom na sanitku, mamu som mal na kolenách, držal som jej mokrú utierku na rane na hlave. Utierka chytila červenú farbu od krvi. Prebehol mi mráz po chrbte, pretože som už vedel že čo budem robiť večer. 

Keď mamu zaviezly, Mikey išiel s ňou. Tatko sa zatiaľ stihol vyvraciať do záchoda, ja som sedel na posteli a čumel na bielu stenu, ktorá bola popísaná rôznymi veršmi mojich myšlienok. Ja som pohľadom prebehával po niektorých mojích napísaných veršíkoch. Teraz som pozeral na dva. Jeden bol- Nikto a nik. a druhý - Čo ostáva sú ostatky.

Píšem aj rôzne básne. No hej, je to dosť divné keď chalan píše básničky. Ale proste.. Ja sa v tom vyžívam. Presne ako aj v rezaní sa. Som na tom závyslí, je to moja droga. Droga, z ktorej sa nedá vyliečiť.

Pred spaním som vymyslel ďalšiu básničku. Je dosť... Divná. Ja píšem to čo mi hneď napadne. A ešte aj akú mám náladu. Dnes som mal fakt temnú. A schytala to aj tá moja stena. Tá básnička vyzerala asi nejak takto:

Nikto mŕty a nik živý

Nikto hnilý, nik žičlivý

Nikto ma nepočuje, nikomu to nevadí

Nikto sa nestrachuje a nik na mňa nehľadí

Nikto ku mne nepatrí, nik neostáva

Nikto nič nevie a nik sa neobáva

Čo ostáva, sú ostatky.

(je to jedna básnička z knihy Nádherná temnota :D pozn. Punk Unicorn)

Bol som zmätený. Bol som zmätený sám zo seba.

V tú noc som mal nočnú moru. Snívalo sa mi, že som sa dorezal k smrti. Zápästia, nohy, ramená...

Všetko. Nezostalo zo mňa nič, akurát divný útvar, čo mal vyzerať ako človek. 

Keď som sa zobudil, bola ešte tma. Pozrel som sa na mobil, ktorý som mal položený na nočnom stolíku po pravej strane od postele. 4:23. Ohromné. Tak som sa obliekol a šiel sa prejsť. Bola ešte zima tak som si dal hrubú trigovicu. Vonku vážne nebolo najteplejšie. Ešte pred odchodom som sa pozrel na teplomer, ktorý bol v obývačke z vonkajšej strany na okne, ukazoval že je 10°C. Ejha. Hmm, fakt málo na letné ráno.

Vonku bolo prázdno. Nikde nikoho, akurát autá pri obrubníkoch. Keď som dýchal robili sa predo mnou malé obláčiky dymu. 

Keď som išiel za roch do majel bočnej uličky, ktorá viedla do mesta, uvidel som nejaký pár čo bol na sebe nalepený. Chalan asi bozkával tú babu na krk, teda vyzeralo to tak. Lenže tá baba sebou mixovala, chcela toho chalana od seba odtisnúť, ale on bol silnejší. Zrazu omdlela. Vážne omdlela. Eww, niečo mi tu nesedí! Ten chalan ju zobral za pás, odvliekol ju aby bola pri stene a aby mu pravdepodobne nepadala na zem a pokračoval v bozkávaní na krku. Potom sa odtiahol. Ano, keď sa odtiahol, skoro som padol na riť. Sánku mal od krvy. Bol som fakt zdesený! Našťastie som bol za rohom, trčala mi len tvár, takže ma nemohol spozorovať. Namiesto toho som ja jeho pozoroval, čo bude robiť ďalej.

Najprv rýchlo a plytko dýchal. Tvorili sa mu pred tvárou veľké bubliny dymu čo vyfukoval, rovnako ako aj mne. Pozeral sa pri tom na telo toho nevládneho dievčaťa, ktoré ležalo na chladnej zemi úzkej bočnej uličky.

Potom vytiahol kapesník z vrecka koženej bundy a začal si čistiť tvár od krvi. Začal sa pri tom pomaly prechádzať okolo tej baby, nakláňal sa nad ňou, prezeral si jej bielu tvár, kľakol si pre ňu, priblížil tvár ku krku a.. Zase ju uhryzol! Ale len krátko. Neviem, je to úpír?! Vyzerá tak že hej. Musí to byť upír. Ale veď.. Upíry neexistujú! Rovnako ako aj všetky ostatné mystické stvorenia. Toto nie je možné. Nereálne! 

Potom som prebehol pohľadom po tom chalanovy. Mal nízku postavu, vlasy dlhšie, ktoré mu padali do xichtu. Tvár som mu moc nevidel, lebo pouličná lampa bola akurát nado mnou, takže mi to trochu kazilo výhľad. Keby bola nad nimi, bolo by to hádam lepšie.

Ďalej k pozorovaniu. Chalan si odkašľal a pozrel mojim smerom. Zbadal ma! Rýchlo som teda hlavu odtiahol späť k môjmu telu. Srdce mi bilo, strašne strašne rýchlo! Aj mňa zabije?! Zmrzačí?! Zlomí väzy?!?!

Počul som kroky ktoré sa ku mne rýchlo pribložovali. Pozrel som sa doprava, kde začína tá ulička. Uvidel som tieň ktorý stál pri tom rohu. A potom.. Ma uvidel. Srdce sa mi zastavilo. Chlapec sa na mňa milo usmieval. Videl som na ňom ešte vždy zaschnutú krv na sánke a perách. "Ahoj zlatko." povedal do toho ticha. Skoro som sa posral. Ja som na neho len vyľakane pozeral, a modlil sa, aby ma nezabil, nevycicial zo mňa krv ako pred chvíľou tej babe. Priblížil sa ku mne. Teraz som ho už veľmi dobre videl, keďže stál rovno pod svetlom tej pouličnej lampy. Mal veľké oči farby.. Zlata. Vážne, boli zlatisto sfarbené, jantárové. 

"K-kto s-si?" pípol som. Chalan sa prestal usmievať. Priblížil sa ku mne ešte bližšie, bol odo mňa cca 20 centometrov. Nedýchal som. "Uvidíš."

A uvidel som len a len tmu.