Rozlúčkový Frerard....

 Myslela som si že by nebolo zlé keby som sem niečo takého napísala, ako Rozlúčkový Frerard. Je to z mojej strany ako nejaká forma rozlúčky, Punk Nightmare sa blogu bude ešte možno venovať. 

Ešte raz sa ospravedlňujem.. Ak by ste si chceli naladiť takú náladu akú mám ja, a akú počúvam pri písaní pesničku, a ktorá sa mi sem nehorázne hodí, pustite si ju: 

www.youtube.com/watch?v=7EdnpWDDoq0

Punk Unicorn

Gerard

"Už musíš ísť?" zašepkal som mu do ucha. Zacítil som ako sa pomrvil v znaku súhlasu. Unavene som sa od neho odtiahol a pozrel sa mu do očí. Boli lesklé, obtiahnuté slabo červenou ceruzkou. Pozerali sme si do očí asi päť minút dokým nás zo zadubenia nevytiahol zvuk krúbiaceho taxíka. Vzdychol som, zobral som do rúk Frankove batožiny. Zacítil som na jednom zápästí jeho jemný dotyk, ktorý mi vravel že by som mu mal jednu batožinu dať. Zakrútil som hlavou v nesúhlase a ešte silnejšie zovrel ucho batožiny. Pristúpil som k stojacému žltému taxíku ktorý na nás čakal.

Tašky som tam hodil a naposledy sa na ne pozrel. V nich je skoro všetko oblečenie voňajúce po ňom..

Obrátil som sa a uvidel som ako Frankie sadá dozadu auta. Zavrel som kufor a oprášil si imaginárny prach do nohavíc.

Nasadol som dozadu vedľa Franka a chytil ho za ruku. Palcom som ho hladkal po tetovaniach ktoré mal na zápästí. Auto z hrknutím naštartovalo a začalo smerovať smerom na letisko. 

V očiach sa mi začala zhromažďovať slaná voda, ktorú tak moc dobre poznám za poslednú dobu. Odvrátil som zrak z vozovky predo mnou a pozeral sa radšej z okna na okoloidúcich ľudí. Cítil som ako Frank stisol moju dlaň silnejšie a ako si vymenil so mnou rolu; teraz on mňa hladkal palcom po zápästí. Po pravom líci sa mi skotúlala prvá slza, ktorá ma chladila na tvári. Frankie si to asi všimol a ukazovákom zastavil slze aby pokračovala v klzkej ceste po mojom líci. Slabo som sa naňho usmial a zahľadel sa mu do očí. Opätoval mi úsmev a naklonil sa ku mne aby ma mohol objať. Jeho vlasy ma šteklili na krku. Začal som ho hladkať po vlasoch ako malé dieťa ktoré sa pokúšam utešovať.

V spätnom zrkadielku som zachytil pohľad šoféra ako sa na nás vyjavene pozerá. Hypnotizoval som ho pohľadom až kým sa neodtiahol aby dával pozor v ceste. Ešte to by mi chýbalo, aby sme dostali haváriu.

Asi by som vám už mal povedať kam Frank ide. 

Ide študovať na univerzitu do strednej Európy. Uvidíme sa až za šesť mesiacov, čo je veľmi, veľmi dlhá doba. Zožiera mi to vnútro, dusí ma to. Som rád že chce ísť študovať, prajem mu to aby všetko zvládol dobre. Budeme našťastie v kontakte, budeme skypovať a písať si až dokým sa nám neminie kredit. 

Sme spolu už vyše štyroch rokov a všetko sme prežili. Niekedy sme sa cítili ako po prekonaní Mont Everestu, inokedy ako keby sme boli v tom najtmavšom bode sveta. Držali sme sa navzájom, nikdy sme sa nepustili toho druhého. 

Je úžasný pocit keď viete že doma vás čaká milovaná osoba ktorej môžete povedať čo sa vám udialo za celý deň, ako ste sa cítili, nad čím ste uvažovali. Je to až desivo rozprávkové, ako si my žijeme. Keď ideme po parku, ruka v ruke, okoloidúci sa na nás buď mračia, usmievajú sa alebo na nás ukazujú so smiechom v očiach prstom. Ja sa len usmejem a pritiahnem si k sebe Franka ešte bližšie.

Z myšlienok ma vytiahlo zatrúbenie auta čo bolo za nami. Obzrel som sa aby som vedel približne kto to je, ale nedovidel som na miesto šoféra. S povzdychom som sa pozrel na Franka. Oči mal trochu lesklé, mihálnice pozliepané do tucet párikov.

Hľadeli sme na seba asi ďalších 10 minút. Musel som si zreteľne zapamätať túto tvár. Poznám ju naspamäť, ale aj tak musím!

"Prosím ťa, sľúb mi že si nikoho nenájdeš..." ozval som sa. Frank sa trochu zamračil. 

"Prečo by som to, prosím ťa, robil? Mám teba predsa." usmial sa. Tiež som sa na neho usmial a ukázal tak rad mojich zubov. Po chvíli mi tvár zase padla do zamračenej tváre, ktorá sa opierala o Jeho rameno a vychutnávalo si posledné chvíľky s ním.

* * *

Taxík asi po pol hodine zastavil pred veľkou budovou letiska. Bola taká veľká, priestranná že keď ste sa mali pozerať na tú budovu, nevedeli ste kde máte dať oči; na čo sa máte pozerať.

"Pomôžeš mi z batožinou Gee?" začul som Frankov hlas a následne odomknutie kufra. Spamätal som sa a vyštartoval za ním na pomoc z tými batožinami. 

Namiesto toho aby som mu pomohol, som ho chytil za pás a pritiahol si ho k sebe. Začul som jeho dievčenské chichotanie, následne jeho ruky položené na tých mojich obmotaných okolo neho. Povolil som stisk a dovolil aby sa mi otočil tvárou ku mne. 

Neváhal som a priblížil som svoje pery k tým jeho. 

Jemne som ho pobozkal; chcel som si túto chvíľu zanechať v hlave, zapamätať si ju, spomínať na ňu zatiaľ čo on bude v Európe. Odiahol som sa od neho a pohladkal ho po spánku až ku brade.

"Budeš mi chýbať zlato." povedal som mu. Natiahol sa ku mne a objal ma. Objal ma tam mocne až som pomaly zabudol dýchať. Stáli sme tam tak asi pár minút. Cítil som ako mi začínali tŕpnuť ruky, tak som radšej povolil stisk. Nasal som jeho vôňu vlasov. Voňali ako po šampóne ktorý mám teraz doma.

"Nezabudnem na teba, budem na teba stále myslieť. Nepripustím, aby som na teba zabudol. Milujem ťa Gerard." pobozkal ma, usmial sa na mňa, zobral svoje batožiny a odkráčal smerom ku vchodu.

Ja som tam len tak stál ako solný stĺp a premietal si v hlave čo sa teraz udialo.