"Je to láska? Určite je to ona"/3./

Túto časť som prerábala dva krát. Nervy som mala, lebo ten druhý krát som to robila preto, lebo niekto mi to vymazal!! Mala som otvorené okno s rozpísanou touto časťou, prídem sem a kde nič- tu nič. Tak to robím zase druhý krát. Aspoň tu trochu niečo pomením, premyslím si čo napíšem atď.

 "Hm, ako?" nervózne sa na mňa pozrel. Keď som si uvedomil že čaká na moju odpoveď vyjavene som mu odvetil: "Eww, celkom fajn. Až na toto tu, čo sa vraj volá škola. A ty?" usmial som sa. Aj on mi opätoval úsmev. "Mno, celkom okay. Som celkom prekvapený, čo to tu máte za školu. Ja som zvyknutý na anglický spôsob života, a keď som sa sem dostal, je to trochu nezvyk no." uchechtol sa. Znovu som sa na neho usmial. Bože, on je tak pjekný! "A, hmm, prečo si sa sem vlastne nasťahoval?" keď som vyslovil túto vetu, tvár mu zosmutnela. Ou Gerard, toto nevyzerá dobre.

"No, okay, poviem ti to. Vyzeráš na človeka čo nič nerozkecá. Tak, hmm, ako začať. V Anglicku som býval u otca, zatiaľ čo mama bývala tu. S otcom sme sa nemali nejako v láske, ale dokázali sme to vydržať. Potom sa otec zmenil. Začal piť, vyhodili ho z práce, v tváry vyzeral staro a utrápene." pozeral sa na svoje špičky na teniskách. Nemám z toho nejaký dobrý pocit. Zavrel oči, a vyzeral ako keby premýšlal a rozmýľlal čo mi má a nemá povedať. "Otec mal rakovinu. To som sa dozvedel až vtedy, keď bol na smrteľnej postely. On mi to nepovedal! Chcel, aby som sa netrápil za neho. Chápal som ho, keď mi to začal vysvetlovať. Chcel aby som bol šťastný, netrápil sa za neho, nemal výčitky svedomia a tak. Potom keď som jeden večer v nemocnici spal vedľa neho na stoličke, zobudil ma dlhý, neprerušiteľný zvuk. Otec bol mŕtvy. Začal som panikáriť. Tak som začal kričať a.. Eww, prečo ti to vlastne hovorím? Ako, nemyslím to zle hej, ale nepoznáme sa dosť dlho na to aby... No, to je tiež jedno. Jedno je isté- tatko je mŕtvy a ja som tu." vzdychol. Bol som omámený z týcho rečí čo tu teraz povedal. Jeho otec je mŕtvy. Chudák chalan. "Hmm, je mi to ľúto. Fakt! Ja by som si nevedel predstaviť že by mi niekto blízsky umrel." smutne som sa na neho usmial. Ten istý úsmev mi aj on opätoval. 

Vedel som, že toto bude priateľstvo. Veľmi veľké, aj keď.. Bolo by to veľmi hlúpe keby ja som bol do neho blázon a on by zatiaľ s niekým iným chodil. Nezvládol by som to. Žiarlil by som ako kôň!

"Mmm. Ozaj, nechcel by si ísť večer sa niekde zašiť? Alebo len tak na pizzu? Aspoň by sme sa lepšie spoznaly, nemyslíš?" usmial sa na mňa teraz milo. Jasné že pôjdem! "Oh, jasné že pôjdem! A o koľkej asi?" zasmial som sa.

"Hmm, netuším. Napríklad o šiestej? Čo povieš?" 

"Heey, to bude super. Stretneme sa hneď tam? Ináč, najlepšiu pizzu robia v Pizza Caffé. Je to tam fakt úžasné. Okay?" 

"Ako povieš. Ja to tu ešte nejako nepoznám. Ale hádam to tam trafím, hehe." keď dopovedal, začalo zvoniť hneď na ďalšiu hodinu. Povzdychol som si.