"Je to láska? Určite je to ona" /1./

So, this is my first story. Som rada že sa môžem oň podeliť aj s vami, milí čitatelia. Tento príbeh by sa mal odohrávať z Gerardovej strany. Bude to Ja- rozprávanie. Dúfam že sa mi to podarí, a bude to čitateľné, a hlavne dúfam že sa vám to bude páčiť :))           

Idem do školy, ako každý iní pracovný deň. Slúchatká v ušiach, ruky zaborené niekde v mojich vačkoch zo šedej trigovice. Na očiach mám svoje obľúbené slnečné okuliare, o ktorých mi každý vraví že vyzerám s nimi ako čistý debil, dedko atď. Nevšímam si ich. Možno sa najviac uchechtem nad myšielnkou ako oni asi tak budú vyzerať v sedemdesiatke s mojimi okuliarmi. Sranda, no...

Stojím pred tým ústavom zvaným škola. Je to vážne ako za trest, aj keď viem že tam to nie je až také zlé. Som totižto nepovšimnutý. Čím ďalej od obľúbenosti, tým pre mňa lepšie. Študenti ma poznajú pod menom Čierna ovca. 

Je to vážne dosť komické, lebo ja mám pre tých debilov tiež prezývky. A nie moc pekné. Ale aj tak jedno nechápem- ich IQ pod 70. A vravia si stredoškoláci. Som vážne niekedy prekvapený, ako tieto tupé blonďaté pipky, obľúbení chalani len vďaka ich vzhľadu, dokázali urobiť prijímačky. Totižto viete, prijímačky urobili možno tak len vďaka ich bohatých rodičov, ktorý podplatili ich nastávajúcich učiteľov, alebo proste mali len šťastie. Gympel je sračka, a tiežtak aj jeho obsah. 

Sedím konečne vo svojej lavici, ktorá sa nachádza čo najďalej od katedry - tretí rad pri dverách, úplne vzadu. Takto sedávam skoro všade. Hmm, prečo skoro? Lebo niekedy mi ho obsadia tí tupí chlapčekovia. Tak si radšej sadnem čo najďalej od nich, to budem čeliť radšej učiteľovy.

Crrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrn. 

Ten zvuk tak nenávidím. Dnes máme prvú hodinu matematiku. Ďalší horor. Ale what the...