Až príliš nereálny sen 1.

Čo k tomu povedať. Rozmýšlala som nad novou poviedkou, mám už aj celkom vymyslený dej. Nemusela som nejako premýšlať, pretože som dnes mala takú náladu že až. Táto poviedka bude.. dosť divná, niekedy si vravím že to nemá s Frerardom nič spoločné xD

Zúfalstvo bude ovládať dej. Hlavne to zúfalstvo. Ale budem si tam aj jasnéže vymýšlať dej. Nebude to všetko o mojich citoch, zážitkoch. 

Neviem, možno to potom zase vymažem, a budem sa robiť akoby nič. Že som sem nič nedala. Nikto si toho nevšimne. Viem, že mám málo čítateľov, ale popravde? Je to len dobre. Nevedela by som si predstaviť, že pri mojich trápnych začiatkoch boli desiatky ľudí, a čítali to, argumentovali, komentovali. Takú radosť vám neurobím.

K poviedke. Bude to striedavý pohľad, niekedy si domyslíte aj sami.

Chalani budú akurát v tej puberte. :D

your punk unicorn

Frank

Ako vždy, zamyslene a s chuťou čítam knihu, ktorú som prednedávnom dostal. Názov som nejako nevnímal, zaujímal ma, jasnéže dej. Rád čítam nové výtlačky. Od rôznych autorov, z celého sveta. Rád si niekedy prečítam nejaký fan fictionky k rôznym knížkam. Ale z knížiek asi najviac milujem romány. Tie, čo tam majú toľké zúfalstvo, nevedno, čo ďalej. Milujem zvraty, keď sa tam postavy trápia, milujem, keď sú tam na niekoľko strán rozpísané boje o život. Keď sú tam žhavé scénky. Hej, som iný. Ale stále som to ja. Som, myslím, asi jediný chalan zo školy, ktorý sa venuje literatúre. Ako som už vravel, milujem nové výtlačky. Väčšina z nich sú to mysteriózne, nereálne veci. Vlkolaci, upíri. Mám svoju "ríšu snov", kde si môžem robiť, čo sa mi zachce.

A neviem si predstaviť život bez hudby.

Vážne, knihy a hudba, to je moje. Môj vlastný život, do ktorého sa mi ľudia až tak moc nerýpu, ako do toho môjho reálneho. Netrápi ich to. Ale až nie tak moc. Jasné, je to stereotip, keď počúvam tie narážky na mňa, že som duševne zaostalý, staromódny a čo ja viem čo ešte. Vraj počúvam nesprávnu hudbu, potom mi tam pustia nejaké tie rapperské sračky. Ja si ich nevšímam, v duchu ich ľutujem a oddám sa svojej MP4ke. Hmm, čo by som ešte mohol tak povedať. Nemám rád cestovanie. Je to nudné, nezáživné, a moc otrepané. Ľudia vravia že je to super pocit, keď môžete spoza okna auta, vlaku, lietadla pozorovať prostredie. Uvidíte tak mnoho vecí, ktoré len tak každý deň neuvidíte

Ja mám radšej svoju malú izbu, kde som sám sebou, medzi svojími živlami. Hudba. Knihy. Ewh, to je moje. Keď som na niekoho naštvaný, mám depku; pustím si svoj dobre známy metal. Ukľudňuje to. Teda, podľa mňa. Keď mám zase náladu na plač, premiestnenie z reality, pustím si pesničky, kde už len zo spevu počujem utrpenie. Kde je text tak výstižný pre vašu náladu. Ktorý hovorí o vás. Milujem, keď mi v slúchatkách znejú gitarové sóla, škrekot spevákov. Kde bicie vravia o mojej nálade všetko potrieskať, doničiť, dokým nebude všetko zdeformované. Zničené.

A ešte niečo. Keď už mám ísť teda medzi ľudí, idem na internet. Nájdem si nejaké stránky na chatovanie, zvyčajne je to ten starý dobrý známy facebook. Inokedy sú to stránky, ktoré len náhodne niekde uvidím na nete. Niekedy si ma niekto pridá na Fb, ja to príjmem, urobím im tú bezcennú radosť. Aj keby mali na to akýkoľvek dôvod, nechápem, prečo práve mne museli poslať tú žiadosť.

* * *

Bol ako každý iný deň. Je štvrtok, akurát máme mať inforkatiku. Čakám v triede vo svojej lavici, nohy mám vyložené na stole. Pozerám sa na hodiny, čo sú zavesené nad tabuľou. Nefungujú. Ako vždy. Ručičky sú vždy na svojom mieste. Ukazujú  deväť hodín,dvadsaťosem minút, štyridsaťdeväť sekúnd. Vedel som to už pekne dlho. Pozoroval som tie hodiny, keď sa ručičky akurát zastavili na tom mieste. Vtedy som sa začal bezmyšlienkovite chechtať, prišlo mi to nesmierne vtipné.

Hodiny som si predstavoval ako ľudí. Dokým sa nezastavia ručičky, žijú. Keď sa zastavia všetky tri ručičky, hodiny zomrú, a čakajú na ďalšiu nádej, kedy zase budú môcť ožiť. Niektoré hodiny sú už také opotrebované, a nudí ich žiť, proste si povedia dosť, a prestanú žiť aj s tými novo vymenenými baterkami.

Keď prišla pre nás učiteľka, dovolil som sa zdvihnúť svoje telo, zobrať si prepisovačku a zošit, a ísť za svojími spolužiakmi, ktorý sa pomaly ale isto presúvali po chodbách do výpočtovky. Sadol som si na svoje každotýždňové miesto, kde sedávam na informatike. Keď máme tú trápnu etiku; nechápem na čo ju máme; sedím v zadnom rade. 

Na INF sa každý prihlási na facebook, aj pri dohovoreniach učiteľa, že by sme tam nemali chodiť počas vyučovania. Kašlem ich pravidlá. Ja mám svoje. A odmietam sa poučovať a počúvať niekoho cudzieho pravidlá, ktoré aj tak nemajú hlavu a pätu.

Do miesta napísania svojej e-mailovej adresi napíšem tú svoju, cez ktorú sa prihlasujem výhradne len na facebook. Do ďalšieho okienka napíšem svoje deväťmiestne heslo. Chvíľku si počkám kým mi naskočí moja stena na Fb. Jedno požiadanie o pirateľstvo, nula správ a štyri upozornenia. Najprv si prezrem tie upozornenia. Super, zase ma niekto niekam pozýva, ďalej mi niekto posiela žiadosť na nejakú stupídnu hru,

a ešte dve upozornenia na to, že sa niekomu páčia moje odkazy na časovej osy.

A teraz k tým žiadosťam. Uvidím tam meno nejakého chalana. Meno som len tak preletel očami, nezaujímalo ma to. Potvrdil som mu to. Potvrdenie odoslané.

Dolnou šípkou som išiel dole po mojej stene na profile. Mal som tam nespočetne veľa zdielaných odkazov na pesničky, ktoré som náhodne buď našiel, alebo som ich moc dobre poznal, a proste som ich miloval. Všimol som si, že ten chalan, ktorý mi poslal žiadosť o priateľstvo, komentoval jeden môj odkaz na pesničku. 30 seconds to Mars- The Kill. Tú pesničku som už dlho poznal, ale vždy ma vedela zaujať pri každom počúvaní. Pod odkazom som mal jeho komentár, vďaka ktorému som sa musel nepatrne pousmiať: pri tejto pesnicke mam vzdy zimomriavky :P
Takže chalanovy sa ti páči, tuším tá podobné hudba. Pozrel som si jeho profil. Pri jeho profilovke som sa musel uchechtnúť, pretože tam bol tmavovlasý vysoký chalan, ktorý zamračene stojí pri fontáne a v ruke drží pohár Starbucks. Do tváre mu nebolo nejako moc extra vidno, akurát som si všimol, že na krku má napísané nejaké slovo fixkou. Divné. Kto by si už písal fixkou po tele? A na krku? Do tváre mu padali tmavé dlhšie vlasy, ktoré sa snažil začesať dozadu, takže to pôsobilo ešte dva krát väčší ich objem. Bol mi sympatický. 

Okno s internetom som musel hodiť dole na lištu, pretože išla akurát okolo naša učka. Blonďavá. Buď ju nezaujéma čo robíme, alebo na to proste len srala. Alebo, si to nevšimla. Nechce sa jej zase buzerovať študentov. To je aspoň na nej celkom dobré. Máme tu na škole pár profesorov, ktorý veľmi radi, a s úsmevom buzerujú, nás.

Ale zvyk je zvyk. Takže my sme si zykli, a oni tiež tak.